Art In: z lásky k umeniu. (jeden)

Art In: z lásky k umeniu. (jeden): Z lásky k umeniu som dlho premýšľala ako vytvoriť manuál pre tých čo majú radi umenie a nevedia sa v ňom nájsť. Mnoho mojich blízkych m...

z lásky k umeniu. (jeden)

Z lásky k umeniu som dlho premýšľala ako vytvoriť manuál pre tých čo majú radi umenie a nevedia sa v ňom nájsť.

Mnoho mojich blízkych ma občas osloví s prosbou aby som im ukázala skutočné umenie. Neviem presne čo tým myslia ale domnievam sa, že sa jedná o kvalitné umenie o umenie ktoré sa oplatí vidieť. Na porovnateľnej úrovni s prípadom prvým mi moji blízky ukazujú obrázky s obsahom, ktorý sa im zdá atraktívny.

Vo mne vždy nastane taký rozpoltený pocit, taká malá zmätenosť. Neviem ako sa v takýchto prípadoch má správne reagovať. Jednak, že by som hneď všetkým ukázala môj vkus na umenie a ľahko by som mohla pokaziť vlastné, osobité smerovanie v umení. Stále by som prezentovala vlastný pohľad na umenie, preferovala by som vlastné kritéria v umení. Tento princíp nie je podľa mňa správny.

V druhom prípade je to podobne. V hlave ma napadá čí je skutočne správne povedať pravdu, čo sa týka vybratého umenia. Aj keď sa niekto spýta na názor, myslím si. Ak si každý vyberie vlastnú kvalitu umenia nik by mu ju nemal poškvrniť, ak má s neho skutočnú radosť a je mu prínosom. Nevidím dôvod prečo objasňovať príčiny čo s teoretického hľadiska nepatrí do vysokého umenia. Myslím napríklad suvenír, alebo púťové atrakcie. Pre niečo sme si to vlastné umenie už vybrali, tak prečo po tom šliapať.

Cítim potrebu vytvoriť niečo ako manuál na umenie.

V tomto okamžiku sa nedá len tak ľahko prejsť k bodom ako nájsť to skutočné umenie. Musíme dbať na to v akom sociálnom prostredí sme boli vychovávaný, naše psychologické stanovisko k svetu je tiež veľmi dôležité, naše etnikum, poznanie je teda našou súčasťou ktorú nevieme oddeliť od seba a to je v skutku výborná vec pretože to nás spája a robí zároveň jedinečnými.

Na začiatku je najlepšie keď sme "tabula rasa" v umení. Od začiatku nie je nutné rozlišovať kvalitné umenie od toho iného umenie. Dôležité je ako vnímame to čo vidíme. Ako vnímame farby na obraze, ako vnímame dej na obraze, to čo si my sami povieme o obraze a to čo nám momentálne obraz hovorí. Snáď sa Vám bude zdať smiešne , že poznaním sa Vám zmenia videné farby na obraze, videný dej na obraze, to čo si my povieme o obraze a to čo nám momentálne obraz hovorí. Ešte ma asi vysmejete aj za túto perlu na záver. Koniec Vášho vnímania krásy obrazu je jeho cena.

Je nutné objasniť Vám moje zmýšľanie. Bez základu v umení ste ako malé dieťa, ktoré ide skúmať niečo nové teda SVET. Presne tak to funguje s umením. Ak dieťaťu nepoviete, že slnko je žlté, dieťa Vám nikdy nepovie na žltú farbu, že je slniečková. Nepridá farbe takúto hodnotu. Človek ktorý nemá vedomosť o umení, pri vnímaní obrazu vidí farby, vidí ich tak ako sa to naučil v škole. Napr. farba biela, farba červená. Nekladie si otázku prečo bola použitá na obraze presne tá konkrétna farba. S poznaním fyziky, symboliky a psychologického výkladu farieb si človek začne obraz vysvetľovať hneď inak.

Na začiatku je teda otázne či s poznaním strácame vlastný názor a vnímanie. Do akej miery sa chceme nechať ovplyvniť. Akú cestu na vnímanie umenia si vyberiem. Ako náhle si začnete myslieť akou cestou sa chcete vybrať prestúpite do iného levelu.

Kaňovská Ivana

Nová koncepcia

Moja priateľka sa ma opýtala či chcem ostať v Bratislave. Odpoveď znela NIE, rozhodne NIE, chcem isť späť do Martina. Bez snahy a len tak mi "dala" do pléna, že čo tam budem robiť tam nie je práca tam nie je nič. Ale ja si to nemyslím. Zhruba 90% percent ľudí a na smiech je aj to, že aj zainteresovaných, si myslia, že všetko sa deje v Bratislave. 

NOVÝ KONCEPT





Považská galéria umenia v Žiline, je taký silný kaliber na ktorý sa nechytá ani Slovenská Národna Galéria. 

Jej koncept sa kľudne môže rozdeliť na obdobie pred prestavbou a na obdobie po prestavbe. 

Kedže sa v tomto kraji nikdy nemrhalo financiami len pretože ich nikdy nebolo nazvyš galéria pracovala stále stým čo mala po ruke. Niečo čo je domáce a pochádza z kraja. Dôkazom je aj to, že nikdy v živote sa zbierky nebudú dať fotiť na súkromny fotoaparát. Zbierky ktoré nám galéria ponúkala boli a pochádzajú zo súkromného vlastníctva. Dal by sa tento fakt  vyčítať. Je málo prepracovaný zberateľský plán, (zberateľský problém nie je doménou PGU ale je celoslovenský. Len na porovnanie, keď už malá dedinka na Morave vlastní Věstonickú Venušu vo svojom múzeum a my tie najväčšie poklady máme v JTN je to všetko na samostatnú problematiku. Chýba nám tradícia zbierania umenia.) Hlavné je to, že sme zabudli na tých čo pôsobili v Žilinskom kraji. Samé výtvarné esá. PGU v Žiline mala a má zlato a  aj diamanty. Nikdy jej nik nevenoval takú veľkú pozornasť. 

Pre zainteresovaných čo majú prehľad, vedia že komornejšie priestory PGU su plné skutočného, kvalitného umenia. Pre obdivovateľov umenia čo navštívili  galériu v Žiline, videli to najkvalitnejšie umenie Slovenska v malom priestore a v takom počte. 

O období po prestavbe. "Ostala som v šoku. V takom v tom príjemnom šoku." Neškodná prístavba ktorá pôsobi decentne a cez deň si ju ani nevšimnete. S počiatku keď som videla plány projektu, mala som pociť invázie z nadstavby. Vo finálnej podobe tomu tak nie je . To dôležité je však dej vo vnútry. Tu sa odohralo niečo veľkolepé, niečo Európske. Hrdo sa buchnem do pŕs a budem sa byť za slovo "svetové." PGU priniesla nový koncept na počesť Majstra Vincenta Hložníka. Odohrala sa neuveriteľná hra priestoru. Priestor ktorý je svetlý, komorný a zároveň sa naň zmestia veľkorozmerné plátna Majstra. Priestor vzdušný a zároveň sa na jeho priečkách odohráva ťažký osud. Farebná hra so sterilnou bielou a koloritom Majstra spôsobuje v pozorovateľovi čistý zážitok s malieb a ako čerešňa na torte sú priznané  drevené trámy, ktoré uzemňujú a priznávaju autorstvo Slovensku alebo spôsob akým sú obrazy rozmiestnené. PGU sa nehrala na horizont vo výške očí a darmo by ste čakali rovnomerné rozostupy medzi dielami.  Všetko je tu inak, naopak.

Ďakujem odvážnemu kroku PGU v Žiline a i keď nemá punc Národnej ale má punc kvality a čím skôr to budú vidieť takto aj ostatný, tým skôr sa celé Slovensko dostane na pokročilú úroveň v koncepte vystavovania. Aj pre túto situáciu sa oplatí ostať Martinčankou, pretože nie vždy Bratislava je múdrosť národa.

Ach v meste, Na parádu

 

 "V hlavnom meste sa snažia ako sa im len chce." Nechcem začínať svojou úvahou. Nechcem písať o tom či je dobré alebo zlé ako mesto zvelaďuje svoje podzemné priestory. Rada pripojím názor aj s odkazom na článok od stredoeurópského mienkotvorného média, SME. 

Bratislavský podchod na Zochovej pomaľujú sprejeri

Mesto zničené podchody necháva zamaskovať graffitmi.

BRATISLAVA. Steny podchodu v centre mesta v pondelok zaplnili farebné skice. Po očistení stien od plagátov a nánosov lepidiel na ne v druhej fáze revitalizácie podchodu Zochova začali maľovať sprejeri.

„Keďže ide o centrum mesta, chceli sme do maľby zapracovať jednotlivé ikony typické pre Staré Mesto,“ hovorí sprejer Dalibor, ktorý sa podieľal aj na hokejovej úprave podchodu na Trnavskom mýte.

Maľby vrátane tónov použitých farieb schválila hlavná architektka mesta Ingrid Konrad. V podchode majú pribudnúť do konca týždňa.

Čítajte viac: http://bratislava.sme.sk/c/6799524/bratislavsky-podchod-na-zochovej-pomaluju-sprejeri.html#ixzz2TjBgotw6

Už dávnejšie som uvažovala nad tým či je tento spôsob okrášľovania adekvátny. Ak zoberieme do úvahy typ miesta, teda podchod, tak sa tam automaticky hodí niečo mladé undergroundové. Niečo čo je úplna novinka, niečo čo vymysleli mladí streetartisti alebo akademický umelci. Je zvláštne, že pri každom podchode, mesto postupuje rovnako. Bez ohľadu o akú príležitosť zveľaďovania sa jedná, alebo o aký konkrétny priestor sa jedná. Vážim si snahu každého o úpravu a zvelaďovanie aj takýchto mestských pristorov ako sú podchody.
NO zas toľko podchodov v hlavnom meste nieje, aby bol každý jeden rovnaký. Tento podchod sa snažili poňať jedinečne. V tomto prípade aktéri vytvorili intermediálny projekt. Premietanie na stenu a airbrushovú techniku maľby. Léž, tento postup nie je žiadna novinka, tak isto ani graffiti nie su výnimočné. Tým pádom ani podchod na Zochovej sa nestal výnimočný ale priemerný či až podpriemerný. Vlastne ja si myslím, že ide o paradoxné klišé a lenivý postoj zo strany mesta a žiaľ aj zo strany sprejerov.

Ak mám byť kritická, tak nech som aspoň opodstatnene kritická a bude odomňa vhodné keď pripojím pár riešení na výzdobu podchodu Zochová. 
Ako prvé ma napadlo inšpirácia abstraktným umením. To tiež len preto, že sa na začiatku chcem priblížiť k pôvodnému médiu stvárnenia. ( Maľba ) Jackson Pollock a iné "akčné maľby" by možno osviežili priestor. S vhodnou kombináciou povodného materiálu. Priestor by mohol zaujať viac vrstiev obyvateľov a tiež by pridal na vážnosti vstupu do starého mesta.
Druhý prípad. Papierová plastika rozložená po stenách. Páčili by sa mi mäkké plochy stien zahalené do konkávno - konvexných tvarov vytvorené z papiera. Od stien po strop, čistý sterilný podchod.

V neposlednej rade chcem podotknúť, že tie informačné plagáty boli o mnoho prijatelnejšia forma a vyzerali viac streetartovo ako to čo spravili momentálne na Zochovej. Tiež aj chcem podotknúť, že ích návrh sa realizoal a ja som ho nikdy nikomu ani len nepovedala a vy to teraz možete spracovať a skrášľovať naše Hlavné mesto, citlivejším a korektnejším štýlom aké si zaslúži Staré mesto Bratislava.

K čomu taká maľba

Hynek Martinec, Zuzana 1848, Akryl na plátne

 K čomu taká maľba.

Keď som bola v Pražskom Rudolfinum na výstave aktuálnej britskej maľby s názvom Beyond reality British painting  today som sa s nemým úžasom pozerala na obrovské plátna. S počiatku som teda nechápala prečo maľba keď je to fotka. Ako to už býva pri pedantnom oku, vybrala som sa do tesnej blízkosti k plátnam a zistila som, že je to maľba. Plné miestnosti dokonalej technickej maľby, samozrejme až na fotografiu od Damien Hirst. Môj obdiv miestnosťami stúpal smerom hore až k nadšenosti. Obdivovala som seriózne maľby okolo seba ako to zvládnu namaľovať. Niekde v tejto chvíli  sa moja myseľ zastavila a s očarenia sa stala triezva myseľ. Spomenula som si ako som vajíčkovou temperou namaľovala zátišie pre moju mamu. Na našepsovanú dosku natiahla sieť a podľa fotky štvorček čo štvorček maľovala do blba niekoľko hodín a trvalo mi ti niekoľko týždňov aby som sa dopracovala k ako tak dokonalému výsledku. Potom som si uvedomila ďalšiu vec. Že pokusy a vlastne reálna maľba tu už bola. Stáročia do zadu sa majstri snažili, raz to išlo, raz nie. Okrem toho všetkého v Americkej modernej maľbe sa hyperrealizmus objavuje koncom 60.- tých rokov minulého storočia. 

Uvažujem nad nutnosťou maľby, k čomu teraz je taká maľba a ešte je aj súčasná. Však obdivujeme veci, ktoré už boli dávno vymyslené. Klaniame sa im a pritom na tomto svete sú maľby overené kvalitou času. Nemyslím si, že čo vytvorili súčasný maliari sa stane prevratné a o niekoľko storočí sa o ich tvorbe bude prednášať tak ako napríklad o Baroku. Isté je, že existuje jeden princíp. Neviem ako pomenovať tento princíp ale je to istá paralela ktorá sa obmieňa. Nuž ... nie je časovo presná ale predsa nejaká je. Najprv nám majstri ukázali niečo nové, zlepšovali to a zdokonaľovali a potom prišla maniera vrcholu, a zas sa niekto oprel o to čo už bolo vymyslené, také tiché obdobie. Keď bolo tichého obdobia tak akurát, celý kolobeh sa opakoval. Tuším, že teraz sa súčasná maľba opiera o niečo poznané a pripravuje pôdu pre nejakú novinku, ktorá nás očarí a stane sa vynálezom doby. 

Jack and Dino Chapman, súsošie The milk of human weakness

Tak trochu inak to celé poňali Jack and Dino. Bratia, ktorý sa pri svojej maľbe opreli nie len o techniku maľby, ale aj o námet historickej maľby, a materiály historickej maľby. Ukázali nám to tak trochu na drsno inak. 

Treba si zobrať s toho všetkého to pozitívne. Prenesiem to na vyučovací proces. Momentálne je kríza a katastrofálny stav v odbore výtvarná výchova. Neustály boj s neodbornosťou výučby, ktorý sa snaží byť moderný len vďaka dvom fotoaparátom na celú školu. Čo je hlavný problém je stále téma ktorú žiaci spracúvajú. Stále už niekoľko desaťročí dookola rovnaké témy podľa ročných období, podľa sezóny a podľa toho aké prázdniny práve začínajú alebo končia. A ak sa už odborná, odhodlaná pracovnica rozhodne niečo nové a kreatívne vytvoriť a viesť hodinu ako tak inak, stretne sa s neochotou vedenia, rodičov ... . Myslím si že práve táto maľba by nám mohla byť návodom ako spracovať vyučujúci proces. Techniky zachované, zručnosť zachovaná a jedine nad čím by sa dalo trápiť je detská kreativita. To by bolo trápenie aj pre vyučujúceho samotného, aké témy sú dobré. Mám niekoľko typov ktoré sa vôbec v škole nevyskytujú. Nie sú neľudské práve si myslím, že sú najľudskejšie. Téma smrť. Táto téma je tabu v školských priestoroch sa nevyslovuje až do vtedy pokiaľ niekto zo študentov neumrie a nie je nutné aby vysvetlil triedny učiteľ na triednej hodine čo to vlastne znamená. Kritika, všeobecná. Ako si má dieťa vybrať niečo čo je skutočne dobré keď nemôže byť kritický. Áno, v šk. sa momentálne zavádza záverečné hodnotenie, kde žiaci vyslovujú objektívnu kritiku. Ale to nie je kritika na svet. Absolútne sa v šk. nemôže rozprávať o sociálnych problémoch, politike. To , že vraj žiakom nepatrí do úst. ... A cirkev, no toto. Akú mama dieťaťu nakázala takú má. Aj prvák na ZŠ môže mať na to uhol pohľadu. A posledná téma DEŠTRUKCIA. Postrach všetkých tém aj pre dospelé osoby. Nech sa páči. K tomu klasické média a máte plán výučby na viac ako jeden školský rok. Hrubá, jemná motorika, kreativita sa vo veľkom rozvíjajú. V neposlednom rade to je jediná vec ktorú chce riaditeľ školy vidieť na ročnom pláne. Presne tak ako nám to Vývinovka káže. 

Viedenská sliepka

Viedenská sliepka

 S mojím názorom nemusí nik suhlasiť. Všimla som si jeden paranormálny jav. Najprv ľudia z malého mesta sa doterigajú za "super vecami" do veľkého mesta. Vo veľkom meste je to lacnejšie a je tam toho aj viac. Viac všetkého. Tovaru, výberu, ľudí ... A paranormálnejšie je toto. Ľudia zo slovenska (Bratislava, okolie ) sa doterigá do rakúska aby si kúpili kura za 8 EUR. Teraz Vám poviem tajnosť, že hneď v Stúpave je biofarma a tiež si tam kúpite kuru za 8 EUR. Ďalším úkazom je kúpalisko v Hainbur - gu. No podobné až skoro totožné je Rosnička v Dúbravke. A my to tu máme stále hrozné a oni to tam majú také skvelé. Bodaj by nie, keď my sa chováme v zahraničí tak ukážkovo a doma ako prasatá. A oni sa ukážkovo chovajú doma a ako prasatá v zahraničí. To je taký malý rozdiel. Oni si najprv dovedú vlastné k dokonalosti a my aj začneme s akou takou úpravou a mohla by byť aj dokonalá ale sme prasatá doma tak si to všetko hneď zdeštruujeme. Však "logiš" a potom sa trieskame po hlavách, že ako je možné, že kúsok za rohom to funguje a tu nie. Raz darmo nie je všetko o vláde a o tom ako sa u nás kradne. Stádo vedie vôl a tak by každý asi mal začať od seba. 

Viem aj ja, že za rohom je to ako tak ideálne, asi tak všetko. Je to krásna krajina, krásna kultúra a ich chovanie a správanie sa tiež zlepšilo. Myslím tým, že nie všetci čo prídu a prechádzajú ich krajinou sú votrelci. Už zjavne pochopili aj oni vo svojej dokonalosti, že ak vo vlasti nechcú ani nohu cudzincov tak ich tam nevolajú. Práveže už nás chcú a teraz to moc nezvládajú. Existuje predsa niečo v čom vedia úžasní Rakúšaci na plnej čiare zlyhať.

ALBERTINA

http://www.albertina.at/en

Sú to presne tieto naj pútače a ťahače, ktoré sú v zahraničí do blba omieľané. (upozorňujem netýka sa to len Viedne a jej Albertiny tiež aj Paríž so svojím Louvrom, Bilbao s Guggeheinom, Madrid s Prado či Londýn so svojími Tate)

No ale Rakušáci to vymysleli takto. ŽSR a ČD so spoluprácou s rozvojom turizmu sa dohodli s Albertinou. Ak sa pri kúpe lístka preukážete cestovným lístkom zakúpeným v hore uvedených spoločnostiach dostanete zľavu z ceny jedného vstupu. To je skvelý nápad. Až kým vedenie Albertiny neponúkla fakultatívne zájazdy a nepredala ich cestovným agentúram. Agentúry spravili hneď nábor škôl, domovou dôchodcov a iné sociálne spolky a šup na výlet. K tomu sa musia prirátať hory nadšencov z Európy, Ázie, Ameriky a samostatne z Ruska. Vynechávam zámerne Austráliu a Afriku pretože tí štatisticky až taký veľký záujem nemajú o Európu všeobecne. Počítajme ďalej, plus domáci záujemcovia a už tu máte miliardu ľudí. Toto sa im stalo presne na naj udalosť Albertiny. K výstave Impresionistov. ( http://www.cas.sk/clanok/131525/video-unikatna-vystava-impresionistov-je-na-skok-od-bratislavy.html ) Stala sa im taká vec, že hordy návštevníkov museli ostať stáť na ulici, a keď sa dostali do vnútra na výstavu druhá pol miliarda ľudí si sebe navzájom zavadzali. Tak tu to máme v čom sú naši drahý susedia nedokonalý. Ale to sú Rakúšaci oni sa stým čo skoro naučia pracovať a už zas budu na sto desať percent dokonalý. 

Musím podotknúť, že názor je môj aj postreh je čisto autorský, ktorý vznikol na základe rozprávania s Historičkou umenia Doc.PhDr. O. Badalíkovou, Ph.D.