pondělí 5. srpna 2013

Art In: z lásky k umeniu. (jeden)

Art In: z lásky k umeniu. (jeden): Z lásky k umeniu som dlho premýšľala ako vytvoriť manuál pre tých čo majú radi umenie a nevedia sa v ňom nájsť. Mnoho mojich blízkych m...

z lásky k umeniu. (jeden)

Z lásky k umeniu som dlho premýšľala ako vytvoriť manuál pre tých čo majú radi umenie a nevedia sa v ňom nájsť.

Mnoho mojich blízkych ma občas osloví s prosbou aby som im ukázala skutočné umenie. Neviem presne čo tým myslia ale domnievam sa, že sa jedná o kvalitné umenie o umenie ktoré sa oplatí vidieť. Na porovnateľnej úrovni s prípadom prvým mi moji blízky ukazujú obrázky s obsahom, ktorý sa im zdá atraktívny.
Vo mne vždy nastane taký rozpoltený pocit, taká malá zmätenosť. Neviem ako sa v takýchto prípadoch má správne reagovať. Jednak, že by som hneď všetkým ukázala môj vkus na umenie a ľahko by som mohla pokaziť vlastné, osobité smerovanie v umení. Stále by som prezentovala vlastný pohľad na umenie, preferovala by som vlastné kritéria v umení. Tento princíp nie je podľa mňa správny.
V druhom prípade je to podobne. V hlave ma napadá čí je skutočne správne povedať pravdu, čo sa týka vybratého umenia. Aj keď sa niekto spýta na názor, myslím si. Ak si každý vyberie vlastnú kvalitu umenia nik by mu ju nemal poškvrniť, ak má s neho skutočnú radosť a je mu prínosom. Nevidím dôvod prečo objasňovať príčiny čo s teoretického hľadiska nepatrí do vysokého umenia. Myslím napríklad suvenír, alebo púťové atrakcie. Pre niečo sme si to vlastné umenie už vybrali, tak prečo po tom šliapať.
Cítim potrebu vytvoriť niečo ako manuál na umenie.
V tomto okamžiku sa nedá len tak ľahko prejsť k bodom ako nájsť to skutočné umenie. Musíme dbať na to v akom sociálnom prostredí sme boli vychovávaný, naše psychologické stanovisko k svetu je tiež veľmi dôležité, naše etnikum, poznanie je teda našou súčasťou ktorú nevieme oddeliť od seba a to je v skutku výborná vec pretože to nás spája a robí zároveň jedinečnými.
Na začiatku je najlepšie keď sme "tabula rasa" v umení. Od začiatku nie je nutné rozlišovať kvalitné umenie od toho iného umenie. Dôležité je ako vnímame to čo vidíme. Ako vnímame farby na obraze, ako vnímame dej na obraze, to čo si my sami povieme o obraze a to čo nám momentálne obraz hovorí. Snáď sa Vám bude zdať smiešne , že poznaním sa Vám zmenia videné farby na obraze, videný dej na obraze, to čo si my povieme o obraze a to čo nám momentálne obraz hovorí. Ešte ma asi vysmejete aj za túto perlu na záver. Koniec Vášho vnímania krásy obrazu je jeho cena.
Je nutné objasniť Vám moje zmýšľanie. Bez základu v umení ste ako malé dieťa, ktoré ide skúmať niečo nové teda SVET. Presne tak to funguje s umením. Ak dieťaťu nepoviete, že slnko je žlté, dieťa Vám nikdy nepovie na žltú farbu, že je slniečková. Nepridá farbe takúto hodnotu. Človek ktorý nemá vedomosť o umení, pri vnímaní obrazu vidí farby, vidí ich tak ako sa to naučil v škole. Napr. farba biela, farba červená. Nekladie si otázku prečo bola použitá na obraze presne tá konkrétna farba. S poznaním fyziky, symboliky a psychologického výkladu farieb si človek začne obraz vysvetľovať hneď inak.
Na začiatku je teda otázne či s poznaním strácame vlastný názor a vnímanie. Do akej miery sa chceme nechať ovplyvniť. Akú cestu na vnímanie umenia si vyberiem. Ako náhle si začnete myslieť akou cestou sa chcete vybrať prestúpite do iného levelu.

středa 22. května 2013

Nová koncepcia

Moja priateľka sa ma opýtala či chcem ostať v Bratislave. Odpoveď znela NIE, rozhodne NIE, chcem isť späť do Martina. Bez snahy a len tak mi "dala" do pléna, že čo tam budem robiť tam nie je práca tam nie je nič. Ale ja si to nemyslím. Zhruba 90% percent ľudí a na smiech je aj to, že aj zainteresovaných, si myslia, že všetko sa deje v Bratislave. 

NOVÝ KONCEPT




Považská galéria umenia v Žiline, je taký silný kaliber na ktorý sa nechytá ani Slovenská Národna Galéria. 
Jej koncept sa kľudne môže rozdeliť na obdobie pred prestavbou a na obdobie po prestavbe. 
Kedže sa v tomto kraji nikdy nemrhalo financiami len pretože ich nikdy nebolo nazvyš galéria pracovala stále stým čo mala po ruke. Niečo čo je domáce a pochádza z kraja. Dôkazom je aj to, že nikdy v živote sa zbierky nebudú dať fotiť na súkromny fotoaparát. Zbierky ktoré nám galéria ponúkala boli a pochádzajú zo súkromného vlastníctva. Dal by sa tento fakt  vyčítať. Je málo prepracovaný zberateľský plán, (zberateľský problém nie je doménou PGU ale je celoslovenský. Len na porovnanie, keď už malá dedinka na Morave vlastní Věstonickú Venušu vo svojom múzeum a my tie najväčšie poklady máme v JTN je to všetko na samostatnú problematiku. Chýba nám tradícia zbierania umenia.) Hlavné je to, že sme zabudli na tých čo pôsobili v Žilinskom kraji. Samé výtvarné esá. PGU v Žiline mala a má zlato a  aj diamanty. Nikdy jej nik nevenoval takú veľkú pozornasť. 
Pre zainteresovaných čo majú prehľad, vedia že komornejšie priestory PGU su plné skutočného, kvalitného umenia. Pre obdivovateľov umenia čo navštívili  galériu v Žiline, videli to najkvalitnejšie umenie Slovenska v malom priestore a v takom počte. 
O období po prestavbe. "Ostala som v šoku. V takom v tom príjemnom šoku." Neškodná prístavba ktorá pôsobi decentne a cez deň si ju ani nevšimnete. S počiatku keď som videla plány projektu, mala som pociť invázie z nadstavby. Vo finálnej podobe tomu tak nie je . To dôležité je však dej vo vnútry. Tu sa odohralo niečo veľkolepé, niečo Európske. Hrdo sa buchnem do pŕs a budem sa byť za slovo "svetové." PGU priniesla nový koncept na počesť Majstra Vincenta Hložníka. Odohrala sa neuveriteľná hra priestoru. Priestor ktorý je svetlý, komorný a zároveň sa naň zmestia veľkorozmerné plátna Majstra. Priestor vzdušný a zároveň sa na jeho priečkách odohráva ťažký osud. Farebná hra so sterilnou bielou a koloritom Majstra spôsobuje v pozorovateľovi čistý zážitok s malieb a ako čerešňa na torte sú priznané  drevené trámy, ktoré uzemňujú a priznávaju autorstvo Slovensku alebo spôsob akým sú obrazy rozmiestnené. PGU sa nehrala na horizont vo výške očí a darmo by ste čakali rovnomerné rozostupy medzi dielami.  Všetko je tu inak, naopak.
Ďakujem odvážnemu kroku PGU v Žiline a i keď nemá punc Národnej ale má punc kvality a čím skôr to budú vidieť takto aj ostatný, tým skôr sa celé Slovensko dostane na pokročilú úroveň v koncepte vystavovania. Aj pre túto situáciu sa oplatí ostať Martinčankou, pretože nie vždy Bratislava je múdrosť národa.

neděle 19. května 2013

Ach v meste, Na parádu


 "V hlavnom meste sa snažia ako sa im len chce." Nechcem začínať svojou úvahou. Nechcem písať o tom či je dobré alebo zlé ako mesto zvelaďuje svoje podzemné priestory. Rada pripojím názor aj s odkazom na článok od stredoeurópského mienkotvorného média, SME. 

Bratislavský podchod na Zochovej pomaľujú sprejeri

Mesto zničené podchody necháva zamaskovať graffitmi.
BRATISLAVA. Steny podchodu v centre mesta v pondelok zaplnili farebné skice. Po očistení stien od plagátov a nánosov lepidiel na ne v druhej fáze revitalizácie podchodu Zochova začali maľovať sprejeri.
„Keďže ide o centrum mesta, chceli sme do maľby zapracovať jednotlivé ikony typické pre Staré Mesto,“ hovorí sprejer Dalibor, ktorý sa podieľal aj na hokejovej úprave podchodu na Trnavskom mýte.
Maľby vrátane tónov použitých farieb schválila hlavná architektka mesta Ingrid Konrad. V podchode majú pribudnúť do konca týždňa.

Čítajte viac: http://bratislava.sme.sk/c/6799524/bratislavsky-podchod-na-zochovej-pomaluju-sprejeri.html#ixzz2TjBgotw6


Už dávnejšie som uvažovala nad tým či je tento spôsob okrášľovania adekvátny. Ak zoberieme do úvahy typ miesta, teda podchod, tak sa tam automaticky hodí niečo mladé undergroundové. Niečo čo je úplna novinka, niečo čo vymysleli mladí streetartisti alebo akademický umelci. Je zvláštne, že pri každom podchode, mesto postupuje rovnako. Bez ohľadu o akú príležitosť zveľaďovania sa jedná, alebo o aký konkrétny priestor sa jedná. Vážim si snahu každého o úpravu a zvelaďovanie aj takýchto mestských pristorov ako sú podchody.
NO zas toľko podchodov v hlavnom meste nieje, aby bol každý jeden rovnaký. Tento podchod sa snažili poňať jedinečne. V tomto prípade aktéri vytvorili intermediálny projekt. Premietanie na stenu a airbrushovú techniku maľby. Léž, tento postup nie je žiadna novinka, tak isto ani graffiti nie su výnimočné. Tým pádom ani podchod na Zochovej sa nestal výnimočný ale priemerný či až podpriemerný. Vlastne ja si myslím, že ide o paradoxné klišé a lenivý postoj zo strany mesta a žiaľ aj zo strany sprejerov.
Ak mám byť kritická, tak nech som aspoň opodstatnene kritická a bude odomňa vhodné keď pripojím pár riešení na výzdobu podchodu Zochová. 
Ako prvé ma napadlo inšpirácia abstraktným umením. To tiež len preto, že sa na začiatku chcem priblížiť k pôvodnému médiu stvárnenia. ( Maľba ) Jackson Pollock a iné "akčné maľby" by možno osviežili priestor. S vhodnou kombináciou povodného materiálu. Priestor by mohol zaujať viac vrstiev obyvateľov a tiež by pridal na vážnosti vstupu do starého mesta.
Druhý prípad. Papierová plastika rozložená po stenách. Páčili by sa mi mäkké plochy stien zahalené do konkávno - konvexných tvarov vytvorené z papiera. Od stien po strop, čistý sterilný podchod.

V neposlednej rade chcem podotknúť, že tie informačné plagáty boli o mnoho prijatelnejšia forma a vyzerali viac streetartovo ako to čo spravili momentálne na Zochovej. Tiež aj chcem podotknúť, že ích návrh sa realizoal a ja som ho nikdy nikomu ani len nepovedala a vy to teraz možete spracovať a skrášľovať naše Hlavné mesto, citlivejším a korektnejším štýlom aké si zaslúži Staré mesto Bratislava.


pondělí 29. dubna 2013

K čomu taká maľba

Hynek Martinec, Zuzana 1848, Akryl na plátne

 K čomu taká maľba.

Keď som bola v Pražskom Rudolfinum na výstave aktuálnej britskej maľby s názvom Beyond reality British painting  today som sa s nemým úžasom pozerala na obrovské plátna. S počiatku som teda nechápala prečo maľba keď je to fotka. Ako to už býva pri pedantnom oku, vybrala som sa do tesnej blízkosti k plátnam a zistila som, že je to maľba. Plné miestnosti dokonalej technickej maľby, samozrejme až na fotografiu od Damien Hirst. Môj obdiv miestnosťami stúpal smerom hore až k nadšenosti. Obdivovala som seriózne maľby okolo seba ako to zvládnu namaľovať. Niekde v tejto chvíli  sa moja myseľ zastavila a s očarenia sa stala triezva myseľ. Spomenula som si ako som vajíčkovou temperou namaľovala zátišie pre moju mamu. Na našepsovanú dosku natiahla sieť a podľa fotky štvorček čo štvorček maľovala do blba niekoľko hodín a trvalo mi ti niekoľko týždňov aby som sa dopracovala k ako tak dokonalému výsledku. Potom som si uvedomila ďalšiu vec. Že pokusy a vlastne reálna maľba tu už bola. Stáročia do zadu sa majstri snažili, raz to išlo, raz nie. Okrem toho všetkého v Americkej modernej maľbe sa hyperrealizmus objavuje koncom 60.- tých rokov minulého storočia. 
Uvažujem nad nutnosťou maľby, k čomu teraz je taká maľba a ešte je aj súčasná. Však obdivujeme veci, ktoré už boli dávno vymyslené. Klaniame sa im a pritom na tomto svete sú maľby overené kvalitou času. Nemyslím si, že čo vytvorili súčasný maliari sa stane prevratné a o niekoľko storočí sa o ich tvorbe bude prednášať tak ako napríklad o Baroku. Isté je, že existuje jeden princíp. Neviem ako pomenovať tento princíp ale je to istá paralela ktorá sa obmieňa. Nuž ... nie je časovo presná ale predsa nejaká je. Najprv nám majstri ukázali niečo nové, zlepšovali to a zdokonaľovali a potom prišla maniera vrcholu, a zas sa niekto oprel o to čo už bolo vymyslené, také tiché obdobie. Keď bolo tichého obdobia tak akurát, celý kolobeh sa opakoval. Tuším, že teraz sa súčasná maľba opiera o niečo poznané a pripravuje pôdu pre nejakú novinku, ktorá nás očarí a stane sa vynálezom doby. 
Jack and Dino Chapman, súsošie The milk of human weakness

Tak trochu inak to celé poňali Jack and Dino. Bratia, ktorý sa pri svojej maľbe opreli nie len o techniku maľby, ale aj o námet historickej maľby, a materiály historickej maľby. Ukázali nám to tak trochu na drsno inak. 
Treba si zobrať s toho všetkého to pozitívne. Prenesiem to na vyučovací proces. Momentálne je kríza a katastrofálny stav v odbore výtvarná výchova. Neustály boj s neodbornosťou výučby, ktorý sa snaží byť moderný len vďaka dvom fotoaparátom na celú školu. Čo je hlavný problém je stále téma ktorú žiaci spracúvajú. Stále už niekoľko desaťročí dookola rovnaké témy podľa ročných období, podľa sezóny a podľa toho aké prázdniny práve začínajú alebo končia. A ak sa už odborná, odhodlaná pracovnica rozhodne niečo nové a kreatívne vytvoriť a viesť hodinu ako tak inak, stretne sa s neochotou vedenia, rodičov ... . Myslím si že práve táto maľba by nám mohla byť návodom ako spracovať vyučujúci proces. Techniky zachované, zručnosť zachovaná a jedine nad čím by sa dalo trápiť je detská kreativita. To by bolo trápenie aj pre vyučujúceho samotného, aké témy sú dobré. Mám niekoľko typov ktoré sa vôbec v škole nevyskytujú. Nie sú neľudské práve si myslím, že sú najľudskejšie. Téma smrť. Táto téma je tabu v školských priestoroch sa nevyslovuje až do vtedy pokiaľ niekto zo študentov neumrie a nie je nutné aby vysvetlil triedny učiteľ na triednej hodine čo to vlastne znamená. Kritika, všeobecná. Ako si má dieťa vybrať niečo čo je skutočne dobré keď nemôže byť kritický. Áno, v šk. sa momentálne zavádza záverečné hodnotenie, kde žiaci vyslovujú objektívnu kritiku. Ale to nie je kritika na svet. Absolútne sa v šk. nemôže rozprávať o sociálnych problémoch, politike. To , že vraj žiakom nepatrí do úst. ... A cirkev, no toto. Akú mama dieťaťu nakázala takú má. Aj prvák na ZŠ môže mať na to uhol pohľadu. A posledná téma DEŠTRUKCIA. Postrach všetkých tém aj pre dospelé osoby. Nech sa páči. K tomu klasické média a máte plán výučby na viac ako jeden školský rok. Hrubá, jemná motorika, kreativita sa vo veľkom rozvíjajú. V neposlednom rade to je jediná vec ktorú chce riaditeľ školy vidieť na ročnom pláne. Presne tak ako nám to Vývinovka káže. 

neděle 28. dubna 2013

Viedenská sliepka

Viedenská sliepka

 S mojím názorom nemusí nik suhlasiť. Všimla som si jeden paranormálny jav. Najprv ľudia z malého mesta sa doterigajú za "super vecami" do veľkého mesta. Vo veľkom meste je to lacnejšie a je tam toho aj viac. Viac všetkého. Tovaru, výberu, ľudí ... A paranormálnejšie je toto. Ľudia zo slovenska (Bratislava, okolie ) sa doterigá do rakúska aby si kúpili kura za 8 EUR. Teraz Vám poviem tajnosť, že hneď v Stúpave je biofarma a tiež si tam kúpite kuru za 8 EUR. Ďalším úkazom je kúpalisko v Hainbur - gu. No podobné až skoro totožné je Rosnička v Dúbravke. A my to tu máme stále hrozné a oni to tam majú také skvelé. Bodaj by nie, keď my sa chováme v zahraničí tak ukážkovo a doma ako prasatá. A oni sa ukážkovo chovajú doma a ako prasatá v zahraničí. To je taký malý rozdiel. Oni si najprv dovedú vlastné k dokonalosti a my aj začneme s akou takou úpravou a mohla by byť aj dokonalá ale sme prasatá doma tak si to všetko hneď zdeštruujeme. Však "logiš" a potom sa trieskame po hlavách, že ako je možné, že kúsok za rohom to funguje a tu nie. Raz darmo nie je všetko o vláde a o tom ako sa u nás kradne. Stádo vedie vôl a tak by každý asi mal začať od seba. 
Viem aj ja, že za rohom je to ako tak ideálne, asi tak všetko. Je to krásna krajina, krásna kultúra a ich chovanie a správanie sa tiež zlepšilo. Myslím tým, že nie všetci čo prídu a prechádzajú ich krajinou sú votrelci. Už zjavne pochopili aj oni vo svojej dokonalosti, že ak vo vlasti nechcú ani nohu cudzincov tak ich tam nevolajú. Práveže už nás chcú a teraz to moc nezvládajú. Existuje predsa niečo v čom vedia úžasní Rakúšaci na plnej čiare zlyhať.

ALBERTINA

Sú to presne tieto naj pútače a ťahače, ktoré sú v zahraničí do blba omieľané. (upozorňujem netýka sa to len Viedne a jej Albertiny tiež aj Paríž so svojím Louvrom, Bilbao s Guggeheinom, Madrid s Prado či Londýn so svojími Tate)
No ale Rakušáci to vymysleli takto. ŽSR a ČD so spoluprácou s rozvojom turizmu sa dohodli s Albertinou. Ak sa pri kúpe lístka preukážete cestovným lístkom zakúpeným v hore uvedených spoločnostiach dostanete zľavu z ceny jedného vstupu. To je skvelý nápad. Až kým vedenie Albertiny neponúkla fakultatívne zájazdy a nepredala ich cestovným agentúram. Agentúry spravili hneď nábor škôl, domovou dôchodcov a iné sociálne spolky a šup na výlet. K tomu sa musia prirátať hory nadšencov z Európy, Ázie, Ameriky a samostatne z Ruska. Vynechávam zámerne Austráliu a Afriku pretože tí štatisticky až taký veľký záujem nemajú o Európu všeobecne. Počítajme ďalej, plus domáci záujemcovia a už tu máte miliardu ľudí. Toto sa im stalo presne na naj udalosť Albertiny. K výstave Impresionistov. ( http://www.cas.sk/clanok/131525/video-unikatna-vystava-impresionistov-je-na-skok-od-bratislavy.html ) Stala sa im taká vec, že hordy návštevníkov museli ostať stáť na ulici, a keď sa dostali do vnútra na výstavu druhá pol miliarda ľudí si sebe navzájom zavadzali. Tak tu to máme v čom sú naši drahý susedia nedokonalý. Ale to sú Rakúšaci oni sa stým čo skoro naučia pracovať a už zas budu na sto desať percent dokonalý. 
Musím podotknúť, že názor je môj aj postreh je čisto autorský, ktorý vznikol na základe rozprávania s Historičkou umenia Doc.PhDr. O. Badalíkovou, Ph.D.

IN. MÉDIA.ART


Je také  zoskupenie. Zoskupenie z Martina, čo je také malé mesto na Strede slovenska, neďaleko severu. Martin si isto každý pamätá ako historické centrum Slovenskej vzdelanosti. Zoskupenia historikov, spisovateľov a národných činiteľov. A potom sa aj v mojom rodnom Martine nedialo nič. Iba sa postavili strojárne a všetci povinne strojárňovali. Kultúra sa dostala na nulu, a dloho nulová ostala. Však treba podotknúť, že zas až taká nula cela nič tu nebolo. Vždy sa konali Bienále fantázie, aj festival sme mali. Postupne sa pripájali občianske združenia a začali celkom dobre fungovať aj slávnosti a spolu stým späté aj sprievodné akcie, ktoré boli kultúrne viac ako jarmoky. 
Zaujímavým spolkom je práve IN.MÉDIA.ART kde je "predpokladám" najväčším iniciátorom Mgr. V. Báthory. Jeho aktivita a chcenie vytvoriť platformu umenia v Martine je fascinujúca. Pozbieral známych kamarátov a v dobrom slova zmysle zapojil všetkých, ktorí by mali byť v podobnom združení. V.B. aktivita sa začala prejavovať už na Škole úžitkového výtvarníctva v Ružomberku, kde ochotne v rámci voľného času vytvoril niečo pre študentov, teda bola to súťaž. Súťaž s názvom SONDA. Tu je nutné podotknúť. Pubertálnych študentov je nutné dokopať k aktivite, je to celkom normálne. Pretože je to celkovo zdravý prejav a dá sa sním omnoho lepšie pracovať ako s neochotou dospelých ľudí hlavne tích čo sedia na tróne a namiesto zlepšovania si kráľovstva si ho kazia. (ešte vo výsledkoch najlepších umeleckých škôl v roku 2012 sa ŠUV v Rk môže pýšiť prvenstvom ale ak to pôjde takto tak .... ) Ale človek rozumný keď vidí, že sa na tomto bojisku bojovať nedá.  Zobral V.B. nohy na plecia a šiel združiť in.M.Ar. V roku 2012 bola výstava. O tej teda písať nebudem, pretože som ju preležala v nemocnici ale chystá sa nová. Nová a údajne by mala byť veselšia. Jej nádherný názov alebo téma " zrodenie " už evokuje, že to bude výstava plná emócii a dovolím si predpokladať aj vášeň v nej. Sama sa chystám ako taký už momentálny ale stále nie mentálny Bratislavčan prispieť  triptychom s názvom Milovanie maľovanie. O tom ako a čo sa bude diať sa možno dozvieme, ale na všetko treba čas. To nie sú moje slová a ani slová Renáty Jančovej ale naučila ma ich, tak ich budem akceptovať a o dianí Vás informovať.  

středa 24. dubna 2013

svetlá výnimka

Svetlá výnimka

Začnem netradične. 
" Oblékl si svoje najlepší šaty, urovnal si krajkové manžety a nonšalantně mávaje hulkou se zlatým knoflíkem předal řediteli západních drah svoji navštívenku. Úředník ztuhnul a okamžite jej přijal. Vysoce postavená osobnost prosila svého návštěvníka, aby přijal místo a ten se představil jednoduše slovy:  "Jsem malíř Claude Monet." Ředitel o umění nic nevěděl, ale netroufal si to pŕiznat. Na okamžik ho Monet nechal v rozpacích a pak mu sdělil velkou novinu: ,Rozhodl jsem se malovat vaše nádraží. Dlouho dobu jsem se nemohl rozhodnout, jestli mám vybrat Garde du Nord nebo vaše nádraží, ale teď se mi zdá, že to vaše je stylovější, , Monet prosadil vše, oč mu šlo. Vlaky byly zastavený, nástupiště uzavřena, lokomotivy naplno roztopeny, takže chrlili dým, jak se to Monetovi líbilo. Tyransky se usadil na nádraží, maloval po celé dny uprostřed obecného vytržení a odešel s pul tuctem obrazu.


Claude Monet, La gare Saint-Lazare, Arrivée d´un train, 1877. Olej na plátne, 83,1 x 101,5 cm. Cambrige (MA), Courtesy of the Foog Art Museum, Harvard University Art Museum.
























citované s
Christoph Heinrich: Claude Monet (1840 - 1926) Zachycení proměnlivé tváře skutečnosti. Tachen/slovart, 2011, ISBN 978-7391-534-6

Hneď po tom ako vymrela kvalita sveta a stali sme sa len atrapami to bolo aj tak v umení. Na slovensku bol underground v Košiciach. A v Košiciach bolo viac kvalitného umenia ako si vieme predstaviť. Ale za to v Bratislave v našom "hlavnom", podľa Aggie Daniel " To sú tí Vaši kamaráti" bolo umenia strašne veľa, ale kvalitného bolo a je ako šafránu. Tu síce, no... koniec koncov ako všade, ale tu je komunita nastavená tak smiešne, že pokiaľ nieste potomok a nevlastníte zvučné meno musíte minimálne niekoho poznať. V kruhu našich naj - umeleckejších je to na ostré lakte. Tak vytvorený kruh z vonka pre nás ako nedobytný múr vo vnútri taký prehnitý. Asi je aj miestne to, že medzi seba nechcú prijať nikoho. Zjavne tak robia službu, nám alebo iným. A potom vznikol problém. Starí nechcú mladých a mladý nechcú nikoho iného a kruh prehnitosti sa opakuje. Vždy bol taký a vždy bude taký. Existujú aj majstri svojho ... a sú podporov pre tích ktorí sa chcú vyhnúť takémuto "super okruhu."   Claude Monet nech sa Vám stane príkladným vzorom ak to cítite podobne aj vo vašich kruhoch. Nech Vás neodradí od cesty

pondělí 22. dubna 2013

Ako Martin Benka otvára oči

Martin Benka (1888 - 1971)

Tvorca slovenského mýtu v maľbe. Nie som si istá či treba túto známu osobnosť opisovať a písať niečo o jeho živote, keď informácie sú o ňom  tak ľahko dostupné. Každý sa môže pokúsiť si spraviť teda vlastný úsudok. Ak by náhodou niekto potreboval zdroj info. Pripájam celkom dobre premyslenú stránku. ( http://www.nedbalka.sk/stala-expozicia/zoznam-autorov/martin-benka )

Raz keď som išla do SNG s prof. PhDr. Erichom Mistríkom, CSc. na expozíciu s názvom To najlepšie čo doma máme mi práve ona a Martin Benka otvorili oči. Už na strednej škole sme sa učili o veľkých maliarov doby celej Európy, sveta a v predposlednom ročníku niekde na konci podrobnejšie sme rozoberali na hodinách dejín výtvarnej kultúry aj slovenských majstrov. Ale taký slovenský majster ako bol M.Benka sa predsa pozná ako tak už od detstva. Aj na vysokej škole v prvom, druhom a ani v tretiom ročníku mi nik nepovedal celú pravdu. Benka ostáva stále najlepším maliarom Slovenskej Republiky. No však už  vo štvrtom ročníku mi musel otvoriť oči a objasniť situáciu pán Mistrík. Že nie všetkých vedomosti a zachovalý názor, ktorý nesie kus pokory a úcty k M. Benkovi je správny. Pán Mistrík sa zahral so mnou a chrstol mi priamo z očí do očí túto vetu. "Je to národné umenie?" Ja s mojimi vedomosťami som automaticky odpovedala. Áno, však je to náš národný umelec. Pán Mistrík spustil na mňa sto ďalších otázok a nakoniec som pochopila, že z blízka maľba je nepodarená a národná je iba tak trochu a to tiež len preto lebo viem, že Benka ja národný umelec. Pán Mistrík ma donútil sa na to všetko pozrieť tak detailnejšie. 

výrez z obrazu Čistý prameň
Pán Mistrik v chvate vytiahol A4 - kové papiere priložil ich k obrazu a spustil plejádu ďalších sto otázok. Verte či nie teraz sa pozerám na právoplatného černoch z Afriky. Čo znamená okolo 4000 km vzdialené krajina do ktorej trvá cesta autom zhruba 54 hodín. Právoplatný černoch ma so slovenskou národnosťou toľko spoločné asi tak presne toľko koľko km. sa do tej krajiny cestuje. Postupom ma presvedčil aj o krajine v pozadí za "černochom." Otázka kde mi máme takéto kopce? Som kontrovala otázkou. Tak prečo má kroj. Pán Mistrík sa síce nazačal smiať pretože ma nechcel uraziť a ticho sa ma opýtal, ako som prišla na to, že ten odev je skutočný slovenský kroj. (nie je slovenský, je len možno z bavlny) Tu som bola stopercentne presvedčená o pravde ktorú mi ukázal. So smiechom som sa pobavila na tom aj spolu sním, že máme národného černocha. 
Neviem ako Vy ale ja sa na umelecké diela od ponaučenia pozerám tak trocha inak a už sa nenechám ukecať žiadnou odbornou i neodbornou literatúrou. Je správne mať poznatky, ja správne poznať iné názory, ale je dobré keď sa nenecháte uchlácholiť a byť sa do srdca. "Aby sa nám nestalo, že si národne popletiem s černochom."



neděle 21. dubna 2013

My, Self, MySelf Tak trochu inak.

 Ak mate na sociálnej sieti tri kontá s alter egami tak potom to môže znamenať, že ste sám sebou, alebo sa tri krát nudíte, alebo ste zrelý akurát tak na psychiatriu. Zo všetkou úctou k terajšej kultúre si myslí, že čo je veľa to je moc.

My
Na počiatku mi bolo jasne, že ak sa budem vyhýbať sociálnym sietiam tak to riadne pokašlem. Skúšala som sa im vyhýbať ale žiaľ doba sa mi nevyhla. Teraz neviem či žiaľ alebo na šťastie ma to chytilo a som priateľka s mojimi priateľmi na sociálnej sieti. Keďže svoj okruh priateľov považujem za rozumných ľudí nebála som sa divočiny a toho, že by mi to celé nejako mohlo prerásť cez hlavu. Práve na opak som príjemne informovaná a nestrácam prehľad. Vlastne ak to všetko zoberiem s nadhľadom v dnešnej dobe je skôr lepšie akceptovať SS. A SS môže príjemné dopĺňať vašu osobnosť. 
Self
Po počiatku a hneď potom ako Vám trocha začne kvapkať na karbit sa Vám môže stať následovné. Ak máte pocit, že súkromná persóna môže mať vyše 400 priateľov za priateľov, tak sa teda mýlite. Osobne ich nazývam zberači. Netuším či si je človek schopný zapamätať toľko tvári. Ale je to jeho vec. Zberači sú Vám už taký "Self", že nám ukážu čo mali na raňajky, obed a večeru, kde ju mali a s kým ju mali. Ale to kde ju pôjdu vylúčiť z tela za to sa hanbia. Samozrejme tiež obohacujú Váš život o to čo si kúpili a aké majú nové nechty či make - up. No všetko zaujimavé a potrebné pre život. Takáto verejná a pri tom dobrovoľná kastrácia je na pováženie, pobavenie a zamyslenie sa. Môžno aj nad vhodnosťou niektorých príspevkov. Viedenský expresionalisti tu už boli hneď po Druhej svetovej tak teda už asi také kastračné príspevky nie sú vhodné. 
MySelf
Táto kategória SS ľudí je podľa mňa už zo všetkého na nervy. Viac alter ego na viacerých SS je ešte tak dobre a stráviteľné. Aj tak by sa v tom zdravý človek nevyznal. "Moje ALE" viac alter ego na jednej SS. Och stíha to niekto sledovať. Ako sa v tom všetkom zoradia. Nezabudnú na niečo. Ako mená, heslá, kde kto je? Kde čo treba prispieť a hlavne s ktorého konta.
Carl Gustav Jung (1875 - 1961) sa nám asi zbytočne trápil aby to stačilo aspoň na jednu sto ročnicu. Jeho bytostné Ja, ktoré v analytickej psychológii je uvedený ako archetyp sa nejako rúti. Psychická celosť bytosti sa nám na SS celá rúti a tak trocha rúti i celkom pekný objav. Na túto dobu mala negácia, ktorá sa zas potvrdí a potom neskôr vyvráti. Som len zvedavá ak to pôjde takto ďalej či v spoločnosti bude normálne mať poruchu osobnosti a nebudeme to brať za chybu niekde v našom programe.

úterý 16. dubna 2013

niečo z ENTRAVE, 2013

Vyberte si čo chcete a rozhodnite sa.

O filme ktorý vznikol v roku 2013, ktorý trvá tak trochu krátko, kde profesionalita hercov spočíva nie v ich akademickom vzdelaní ale v autenticite študentov sa zhoduje geniálne. Zhoduje sa so svetom, kde je štýl potrebný, teda teraz je to takým normálnym. Pretože teraz je to tak, že každý chce byť ... . V tom spočíva aj taký malý problém bytia a žitia. Myslím, že to je každého problém a každý si ten svoj trendy život trávi ako vie.

Vo filme sa celkom dobre číta charakter Hlavného hrdinu. Je to mladý muž milujúci svoje okolie, "ľudí." Žije si okolo nich a to hlavné je, že si vo vlastnej predstave a v hlásaní Humanizmu v modernom zmýšľaní súčastného človeka pozoruje svoje objekty, lásky. Pohybuje sa mestom bezpohlavne hľadá svoje túžby, používa ich cesty, návyky, vžíva sa s ich životom ale nikdy nenadväzuje s nimi kontakt. By ste si povedali, že je PLYTKÝ, no možno, BEZPRÍZORNÝ nuž, ale Miluje tak koniec koncov je tak ako to má byť. Mám však taký poznatok so svojho pozorovania. Sme natoľko humánny a natoľko nám je vkladaná láska do výchovy, že sme akosi zabudli mať radi a milovať ale skutočne. Beháme po pekných parkoch v peknom odeve len preto, že začali vyrábať pekné bežecké tenisky. Páčia sa nám ľudia ktorý majú značkové oblečenie. Potajomky ich milujeme, obdivujeme. A keď sa nám nepodarí byť presne taký ako oni stane sa nám životný burnup. A nech si vraví kto chce čo chce aj naturálny ľudia to tak majú. Ide len o to do akej miery nás pohltí chtivosť a chamtivosť za pekným. Čím viac si posadnutý cudzím životom tým viac nežiješ. To je celkom aj smutné. 

Je zaujímave, že všetci na okolo budú tvrdiť, že to nejde a potom sa nájde jeden Blbec, ktorý o tom nevie a spraví to. (Albert Einstein)

sobota 13. dubna 2013

Secesia na Billboarde

V našom hlavnom meste sa ocitla Secesia na billboarde. 

V GMB konkrétne v Mirbachovom paláci sa koná od 8. Marca roku 2013 výstava pod názvom UMELECKÉ POKLADY. SECESIA.  Pre istotu pripájam aj odkaz ak by Vás to zaújmalo. 
http://www.gmb.sk/sk/exhibition/detail/umelecke-poklady-secesia. 

V meste Umelecké poklady, Secesia

Už vyše dva mesiace sa po celej Bratislave týčia nažhavujúce mňa billboardy, ktoré vydáva GMB.  Celé mesto poobliepala malými a aj veľkými plagátmy na tých najlukratívnejších miestach, ktoré sa pre propagáciu dajú zohnať. Lákadiel na výstavu zasvetenej Secesii je tu mnoho. 
Secesia je tak trochu posledný jednotný štýl na prelome 19. a 20. - tého storočia. Tento posledný univerzálny sloh zasiahol, architektúru cez všetky výtvarné média až po dizajn odevov a interiérov čiže aj nábytok a tak ... . No nič také som na výstave nenašla. S veľkou pravdepodobnosťou ani GMB stým nechcela rátať. V tom čase bola Secesia aj životným štýlom. Takto štýlový bol aj asi najznámejší secesista pochádzajúci z Čiech s menom Alfonz Mucha. (obr. Alfonz Mucha), ktorého si zvolili za ťahúňa výstavy GMB. No nedodali nič nové, za to stavili na isté istoty. "Však oni si poznajú svôj národ."
Mňa na tom všetkom pobavila reklama ako hovado. Všade som ju videla od Dúbravky po Ružinov ma GMB vábila, lákala, volala ma a vítala ma. Ja som sa teda išla pozreť na mňou už vopred sperfekcionalizovanú výstavu. " Nemôžem tvrdiť, že to bola strata času. To teda nie! Bolo mi tam príjemne." Ale pre mňa to nebola výstava hodná takého lákadla. Tak ma trocha zaskočila tá rozsiahla propagačná kampaň GMB a potom som tam videla to, čo tam je. 

V mojom prvom rade Alfonz Mucha. No samozrejme bez neho by to nemalo zmysel. Však široká verejnosť by ani nespoznala čo je to Secesia a kampaň by bola v kýbli a okrem toho by to mohlo ľudí zmýliť a pobúriť.  Notorický známe plagáty v nie originálnom stave, čiže pretlačky bez návrhov a postupov. Plagát tej doby je síce nádherný a hodnotný ale GMB sa mohla posnažiť o viac malieb a ukázať nám druhú tvár tohto Secesnáho magnáta. Ja Vám neviem, Mucha s jednou olejomaľbou naplnil celú miestnosť. No nebola som potešená. Léž,  ostatné miestnosti tiež neboli žiadná sláva, ale  pre moje oko som si tu našla presne tri obrazy ktoré spĺňali moje kritéria, ktoré dodali ako taký šmrnc týmto Umeleckým Pokladom. Keď som už pri tom musím podať chválu na Ladislava Medňanského. Ten sa tam týčil, áno je to pán.
V mojom druhom rade. Koľko reklamy si užila výstava Secesia, jej priestor a rozloha je malá, skôr komorná smiešna v tom, že aká je malá tak sa na nej nachádza tak málo kvalitných diel. Neviem od kedy sa v umení dodržiava takáto úmera, no dúfam, že sa s ňou nebudem stretávať často.  S počiatku som si povedala, že tá reklama za to nestojí. ALE ... Ale stojí aspoň sme všetci boli informovaný čo sa deje a už len skĺbiť kvalitu propagácie a exibície a je to dokonalé. 
Neviem kde nastala chyba v GMB, či kurátor vytiahol všetko čo našiel v archíve a nepodarilo sa mu tocelé niako skoordinovať. "Alebo čo sa vlastne stalo? "  



neděle 7. dubna 2013

TROCHA TAKÉ SLOVENSKÉ

Tak  ako opice.

V zahraničí je zrušený titul Profesor a Docent. Ano, ano ale isto je na to tam v zahraničí nejaké super - skvelé vysvetlenie. Ale také ako nám Mysliteľ vymyslel na Slovensku s takým sa asi ťažko stretnete vo svete. 

Dôvod aby titul bol zrušený je: Zabránenie štúdia na vysokej škole len pre to aby študenti neštudovali kvôli titulu, ale kvôli vedomostiam. Ja na to len 3 - krát ha a akosi zabudli na motiváciu. Teraz pracujem so serióznou informáciou. Pri tom nepoznám nikoho vo svojom okolí, kto študuje pre niečo iné ako pre titul. Samozrejme keď sa chceme stať odborníkom v odbore, študujeme preto aby sme sa to naučili, ale ocenenie v podobe titulu si každý váži a cíti zaň zadosťučinenie. Predsa je to jeho odplata za snahu, čakanie, prežívanie na škole. 

V podstate je toto oddôvodnenie zrušenia titulov, riadná hlúposť. Pretože. Najprv naberú na VŠ stovky študentov. Aj pre to lebo od SŠ počúvaju tuto hĺuposť, že VŠ je už v podstate nutná a zabezpečí Vám lepší život. Po prvom ročníku vo VŠ oddelia plevel od zrna už kadejakým spôsobom + ostanú ešte tí, ktorí si za štúdium platia. :D Hneď ako sa dostavite na prvú štátnu bc. skúšku a získate svoj titul, to Vás motivuje pokračovať. Však ste patrične odmenený. Nech sa páči. Rovnaký postup, proces, skúška a následne ocenenie a po tom ... po tom v tomto bode sa to všetko mení. Tu sa vlastne študenti stávaju chtivé svine, ktoré chcú vyššie tituly, a nie študenti ktorí si s pokračovaním v štúdiu pekne skomplikujú život sebe aj vlastnej rodine. Podľa štátu SR tu študenti netúžia po väčších vedomostiach. Nech do mňa blesk udrie presne tri krát, ak píšem hĺuposti. No idiotskejšie vyjadrenie ako toto som už dlho nepočula. 

Takže sa mi zdá, že ideme od zlého konca. To je také tradičné, pre tento štát. Malou náhodou si myslím, že ak by na VŠ postúpili so SŠ len tí, ktorí majú skutočný záujem o program tak by tomu zamedzili hneď od začiatku. 

Pán Milý Myslitel stačilo by spraviť adekvátne testy na VŠ a ak by sa to náhodou pre zvláštne prístupy výberového konania pre špeciálných študentov, niekomu nepodarilo urobiť skúšku, ak má skutočný záujem zaplatí si prihlášku opäť na ďalší rok.  To sa dá chápať ako bod jeden, ako zamedziť dej blbosti ktorú ste vymysleli. 

Takže po vzore zahraničia Milý Myslitel dostal maximálne schizofrenný nápad v tom, že nábory na VŠ sú také HŔ a potom keď si spraví 90% populácie múdrich ľudí to už je zase také PŔ. 

Snáď za výhodu môžeme považovať menej zakomplexovaných povýšeneckých profesorov a študenti budú mať menší stres. 

pátek 29. března 2013

VEČIEROK

VEČIEROK

O kultúre a ne-kultúre. 
Je asi najväčší čas sa zamyslieť čo je kultúrne a čo ani náhodou nie. Mám taký pocit, že nie všetci musia súhlasiť s mojou kultúrou. Ja so sebou celkom súhlasím a tak si dovolím pár kritických vyjadrení. Kultúrne je napríklad vydať sa na cestu za kultúrou. Kultúrne sa vyberiem MHD. Tu jednoznačne natrafíme na niekoho najkultúrnejšieho. Buď ten dotyčný kultúrny má odor pavilónu opíc v Zoo, alebo si všetci vypočujú jeho beznádejne nevyriešiteľný problém. Po tom ako sa otrasiete z týchto vecí a nadýchnete sa vzduchu stihnete prejsť za vecou ktorá Vás má obohatiť. Vy máte tiež ten názor, že si idete občerstviť svoje zmysly. Tak sa sem tam zastavíte v kultúrnej inštitúcii. Vy chcete počuť na úvod niekoho talentovaného. To je kultúrne. Niekto má iný názor a nahlas to rozkrikuje okolo seba s tým zámerom aby sa to čo najskôr organizátor dozvedel. To je nekultúrne. Potom plný elánu chcete počuť aj múdre slová. To je v úplnom poriadku a je to kultúrne. Samozrejme nik nemusí mať rovnaký názor ako vy sám. Ale maximálne nekultúrne je to, že sa Vám do ucha dostanú všetky drísty a drby o tom kto pre Vás rozpráva múdre slová. Po tom ako sám seba musíte znova namotivovať aby sa Vám podujatie páčilo, začnete ho vnímať. Viete čo, tu si to užívajte, pretože všetci stoja pri jednom mieste pri občerstvení a vy si môžete vnímať to čo chcete. A hlavne máte  aj pokoj. To je kultúrne. To nekultúrne netkvie v tom, že niekto je smädný a má chuť na  malú jednohubku. Tkvie to v tom, že tí naši najkultúrnejší hodnotia kultúru podľa toho koľko sa im do toho gágora dostane. Hneď ako opustia podujatie netušia kde a prečo tam boli, ale akcia bola výborná pokiaľ sú sýty a ožratý. Záverčne perly sú presne od tých, najviac ožratých. Vás odchytia a pome do vesela komunikovať. Ja, Vy, My kultúrny sa necháme nalákať na tieto scestné debaty. Tí ožratí spustia múdrosti. A verte či nie ste napríklad na koncerte a nájdete tam numerológa, športová aktivita, bude tam numerológ, vernisáž numerológ. Všade bude niekde nejaký "etnopribrzdenec." Vždy tí ožratí nadväzujú komunikáciu. Ale nie ohľadom tej danej veci o ktorej by ste sa aj chceli porozprávať, pretože kultúrne Vás zaujíma názor iných ale nie vypočujete si numerológa. POČÚVAJTE ma poriadne. Všetky večierky sú kultúrne. Je skvele, že máme záujem. Chceme podporiť, Chceme sa dozvedieť, vidieť, počuť. To je krásne kultúrne. Ale rozsiahle debaty o dostatku pagáčov a vína a ostatných najviac dôležitých vecí asi treba rozoberať s tými čo to chcú rozoberať. Skôr podľa potreby kdesi v súkromí. Nie všetkých zaujímajú tie neskutočne chyby v kultúre, ktoré oni majú.  

středa 27. března 2013

Tímea Golasz

 
Tímea Golasz
so Spoločnosťou Artem nás srdečne pozvali na výstavu umelkyne Tímeii Golasz, Viem prekvapiť.  Vernisáž sa uskutočnila dňa 11. marca 2013 o 18:00 hodine. V pristoroch Pálffyho paláca v Bratislave na Zámockej ulici. Kurátorom výstavy je PhDr Luboslav Moza.

 Tímea je mladá umelkyňa, ktorá síce študuje na vysokej škole pedagogickej ale až tak ďaleko sa neodklonila od svôjho skutočného poverenia na tomto svete. Je študentka katedry výtvarnej výchovy. 
Timi je vám taký človek kterého len tak ľahko neuvidíte. Keď som ju prvý krát zbadala bola veľmi prívetivá a mimoriadne milá aj keď je slovenčina nie je najlepšia. Ale o jej dobrej povahe by sa dalo písať mnoha a ešte veľa. Skrátim to! Je úplne po slovensky ticho a usmievavá. (dobre to myslím) V podstate mi Timi spravila veľkú radosť, keď som sa vrátila zo stáže bola to prvá udalosť na ktorú som sa vybrala. Ako vždy moja poblúdená maličkosť zablúdila a prišla som na vernisáž na tesnotku. Hudobný doprovod už spieval a hral. Vôjdem do dverí a tam ma čakal sprievod ľudí. Neviem ako tí v predu ale tí v zadu neboli nadšený. Pripomienky typu je tu strašne veľa ľudí. Je tu zima a aj opačne som počula sa mi uštedrilo aj niekoľko názorov na Timi vernisáž. A tu som si povedala vitaj naspäť doma mladá dáma. Názor prvý: bola to pani v dôchodkovom veku. Nemôžem ju odcitovať ale snáď parafráza postačí. Zas len tie americké piesne hrajú, ako keby sme nemali my vlastné. To je strašné, strašné. Potom sa pani vzdialila od davu smerom von a neskôr sa drzo nahlas pýtala kade - koho kto je ukradol výkres. Názor druhý: Pán tesne pred dôchodkovým vekom sa pýta kde sú pagáče a víno. Nevidel ich a už ho potom tiež nik nevidel. Tam vzadu dobrú náladu udržiavali Timi kamaráti a niekto z pedagogického zboru PFUK, kVV. To je čo? Pre mňa bomba a šok. Na umenie sa nik nepýta, ohromne nezaujmavé keď tam nie sú pagáče. Ale nakoniec sa to ... oddelil plevel od zrna a boli sme na celkom kultivovanej vernisáži.



Timi výstava Viem prekvapiť, nebola výstava umeleckých diel par excellence. Vykresové formáty, akási nesúrodosť v názore na tvorbu. Zo všade všetko a veľa. Nebola to úplna katastrófa ako sa to z prvého riadku môže zdať. Ja aj viem prečo. Timi je študentka, ja mladá a je geniálne to, že skúša, hľadá a nachádza sa. Je geniálne na nej to, že maľuje na hoc čo a nebojí sa vystaviť a prezentovať sa. Naučiť sa na poriadnej škole nie na teórií, ktorú jej poskytuje VŠ. Nečaká na žiadných mecenášov aby si ju niekto všimol. A pritom to najgeniálnejšie je to, že pracuje. Ona pracuje stále, stále sa snaží a ja verím v to, že Timi čas príde, keď už bude "veľká a vyrastená." Ona naše oči ešte bude tešiť, ona naše zmysli ešte rozochveje. Chce to už len čas. A my jej budeme raz vďačný za jej tvorbu.
Ja som sa rozhodla plno ju podporiť a celkový môj osobný verdikt nad jej výstavou znie Timi skvele a bolo mi cťou sa zúčasniť sa toho krásneho večera.










pondělí 25. března 2013

 SLOVENSKÉ NÁRODNÉ MÚZEUM

Vajanského nabrežie
SNM sa nachádza na Vajanskom nábreži. Pôvodom sa nábrežie nazývalo Nábrežie ostrova Grosslinga. V polovici 18. stor. sa začala jeho výstavba a v 19. stor. sa stalo prístavisko a sídlo paroplavby. V tom istom obdobý tu viedla trať aj konskej železnice z ktorej sa postupom času stala východisková stanica električkovej trate do Viedne. Súčasnú podobu dostlalo v 2. pol. 19. stor. výstavbou neoslohových budov. Námestie je pomenované podľa spisovateľa S. H. Vajanskom. Len aby som nezabudla je tu SNM. Jeho budova bola postavená v roku 1924 - 1928 podľa projektu M.M. Harminca, autor napodobuje antické chrámové stavby čo sa v tomto období dialo skoro stále, "čiže vo svete nič extra len také pekné v Bratislave vítane s úspechom a obdivom." Do dnešnej doby sa na tomto mieste nachádza prírodovedecké expozícia. 

expozícia v SNMV tomto prípade už disponujem so základnou info a zaujalo ma toto.

Keď ja prídem do SNM tak prvé poschodie je pre mňa vždy veľká nutnosť. Nabalila som si kamošov, že si ideme užiť čo nám Dunaj skrýva a zahrať sa hru, kto už videl medveďa hnedého vo voľnej prírode. Len tento krát prvé poschodie bolo pre mňa tá najlepšia časť. Vlastne aj pre mojích kamošov. Najprv pár fotiek na štýl National Geographic a po ních to prišlo. Výbuchy smiechu a spontálne vykrikovanie "aha, to si ešte pamätám." "S tým som sa ešte hrával." "Takto to vypadalo na Stojáka, presne, malej Silvii kofola lebo bola dobrá u lekára a tatinovy treska a malé pivo." Toľko reálných spomienok na jednej kope a vy sa tam prechádzate a neviete či sa máte smiať, či plakať alebo si len tak sadnúť a začať sa hrať so všetkým čo máte okolo seba. Alebo si len tak privoniať k veciam čo tam vidíte. Však je to také normálne. Myslite si, že sú vaše, však ste také mali. Iba že teraz vám ostáva sa len preisť pomedzi ne a vrátiť sa v mysli časom zas naspäť a mať to imaginárne fun. Táto expozícia nie je o tom aby ste si všimli ako Darwin opisuje evolúciu v ponímani SNM. Predsa to nie je tak dávno, že tie veci sú stále také pevné a večné. Aj tie spomienky sú večné?  SNM trafilo klinčekom moju hlavičku a opäť ma donútilo opustiť moju prvú horolezeckú stenu = babkinu obývačkovú zostavu. Keď som z expozície milo prekvapená a trendy je teraz myslieť v prítomnosti asi sa nedokážem len tak vzdať svojho detského fun, vlastnej identiti a dúfam, že niekoho múdreho ktorý sedí tam na najvyššiom tak ho napadne aspoň malú časť nechať 60. roky v stálej expozíci aby som si minimálne mohla občerstvovať svoje detské imaginárne fun do konca svojho života.